Aké je to byť žabou

Na Starej Myjave, ako každý rok, nakládli ropuchy vajíčka. A ako každý rok – prišli ryby a zopár vajíčok

zožrali.

Vajíčka rástli a zväčšovali sa. Potom sa z nich začali liahnuť žubrienky. Ale ešte neplávali, veď boli ako také bábätká. A vedia bábätká chodiť? Nevedia. Tak prečo by mali žubrienky vedieť plávať, keď sú ešte maličké? Tak dosť. Toľko rozprávania by stačilo, vráťme sa teda k malým žubrienkam.

Keď už bolo dosť žubrienok na svete a tie prvé už začínali plávať, vyliahla sa z vajíčka žubrienka Julka.

Neležala dlho na svojich kameňoch. O nejaký čas sa jej zmenšil chvostík a všetky žubrienky začali plávať okolo priehrady. Julka nevedela, čo sa deje. Ale okolo Julky preplávali dve žubrienky, ktoré, keďže nemali ruky, držali sa chvostíkmi.

„Čo tu sedíš? Plávaj aj ty,“ povedala jedna z nich.

„Ja neviem, čo sa deje,“ povedala Julka.

„Ideme preskúmať priehradu,“ povedala tá druhá.

„Ako sa vlastne voláte?“ spýtala sa Julka.

„Ja som Šarlotka a toto je Kristínka,“ povedala jedna zo žubrienok. Julka nečakala a hneď povedala: „Ja som Julka.“

Počula to akási žubrienka a začala sa smiať: „Julka ako júlka!“

„Vydáš sa za júl,“ smiala sa ďalšia. Ale Julka ich nepočúvala a len si pomyslela:

„Aspoň že mám Kristínku a Šarlotku.“

Julka sa odrazila a plávala za ostatnými žubrienkami. Odrazu sa zjavila ryba a vrhla sa na žubrienky! Ryba plávala rovno ku Šarlotke, Kristínke a Julke! Kristínka sa odviazala od Šarlotky a stratila sa v priehrade. Šarlotka chytila Julku chvostíkom a povedala: „Plávajme preč, to je ryba, ona nás chce zjesť!“

Julka sa zľakla a priviazaná k Šarlotke plávala preč. „Uf! Utiekli sme!“ povedala Šarlotka, keď už boli dosť ďaleko.

„Čo vás tak vystrašilo?“ spýtala sa jedna zo žubrienok, ku ktorým utiekli.

„Naháňala nás ryba!“ povedala Julka.

„Ja sa volám Terezka“ povedala tá žubrienka. Julka a Šarlotka tiež povedali svoje mená.

„Môžem ísť s vami?“ spýtala sa Terezka. „Môžeš.“ Povedali Julka so Šarlotkou.

 „Ideme okolo priehrady!“ spievala si Julka.

O chvíľu sa ocitli na mieste, kde vlnky špliechali na betón.

 Terezka to hneď plávala preskúmať. Lenže vlnky ju vyhodili na suchý breh. Julka ani Šarlotka sa neodvážili ísť jej na pomoc, veď by vyplavilo aj ich.

Keď dve nešťastné žubrienky odplávali, Julka povedala:  „ Vieš Šarlotka, je to len príroda, tá to snáď zariadi tak, aby ropuchy nevyhynuli.“ Šarlotka si vzdychla a prikývla.

Čas ubiehal a Julka zo Šarlotkou rástli. Až raz Šarlotka vykríkla: „Ja mám nožičky!“ „Aj ja mám nožičky!“ povedala Julka.

O nejaký čas im narástli aj predné nožičky. A potom im odpadol chvostík a stali sa malými žabkami.

„Počuj, Šarlotka, ja už sa vo vode dusím,“ povedala Julka. „Čo ak by sa nám na suchu lepšie dýchalo,“ dokončila a vyliezla na betón. A tam sa jej dýchalo tak, ako kedysi vo vode.

Šarlotka vyliezla hore a povedala: „Vo vode neprežijeme, ale tu zahynieme tiež, lebo nás slnko vysuší. Potrebujeme nejaký bahenný úkryt a taký by mal byť práve tam, za cestou.“

A tak sa dve malé žabky vybrali cez cestu, aby dosiahli svoj cieľ: bahenný úkryt.

Idú. Idú pomaly. Cesta je veľká a malé žabky si musia rozložiť sily.

Už sú skoro v polovici cesty.

No odrazu cez Šarlotku prešlo veľké koleso auta.

Ale to už Julku naozaj nahnevalo. „ Toto už nie je príroda, to sú hlúpi ľudia, ktorým je jedno, či zrazia žabku!“ kričala Julka.

Pri ceste sa zrovna prechádzal malý chlapec, ktorý hľadal žabky, ktoré potrebujú pomoc. Keď videl nešťastnú Julku, zobral ju na ruku a povedal: „Auto ti zrazilo kamarátku, je to tak, že?“ Julka prikývla. „Ako sa voláš?“ spýtal sa. „Julka,“ povedala malá žabka. „Ja som Jurko,“ povedal chlapec. „Ja ťa poznám, sledujem ťa aj s ostatnými žabkami každý deň. A ja viem, čo spravíme s autami. Napíšem tvoj smutný príbeh do novín a šoféri z toho budú mať poučenie a začnú chodiť na bicykloch alebo si budú dávať pozor, aby niečo nezrazili.“

A Jurko mal pravdu. O nejaký čas už boli len bicykle. A ak niekto predsa len išiel autom, dával pozor, aby nezrazil žabku.

Napísala: Lucka